BABIE LETO
(pôvodná verzia novely JESOSKERO NILAJ)
úryvok

"V lete je slnko ešte mladé. Ukazuje svetu svoju neprekonateľnú chuť po živote, žiari. Vie, že to nepotrvá dlho. Samo sa musí zmieriť so svojím koncom: Príde jeseň a ono za krátky čas zostarne. Stratí svoju mladícku silu. A predsa stále hreje, snaží sa celému svetu dokázať, že ešte neumiera. Z posledných síl sa pokúša horieť, zohrievať chladnú zem. Blčí babím letom. Vie, že onedlho príde zima a ono zahynie."
z rómčiny preložil Gejza Dezorz

Občas sa stane, že človek zhodou okolností, ale zväčša pôsobením drzej, nevzdávajúcej sa vôle plne zodpovedá za svoje skutky, iniciuje vlastný osud a neprenecháva voľnú ani jednu nitku všemohúcemu Bábkarovi.

Tma. Vypĺňa celý priestor; no neťaží - prázdnota je takto sýtejšia. A koniec tunela neprichádza: Je noc.
Dvere na toalete sa istým pohybom otvoria a hneď aj zabuchnú. Si dnuka, Robi. Prítmie tlmenej, pulzujúcej neónky neuberá ani trošku z intenzity smradu. Vlak kolíše. Jednou rukou sa pridrž steny, druhou zovri pod krkom penis a obšti všetko naokolo. Mŕtvo v tvári. Hľaď neprítomne pred seba: Podrobný plán záchodovej mechaniky. Samozrejme, že nesplachuje - tak ako kedysi, ani voda v umývadle netečie. Zapozeraj sa do špinavého zrkadla; pravý kútik úst sa ti nepatrne pretiahne do toho, čo kedysi bývalo úsmevom.
Stojíš obstarožne vyobliekaný v slnkom vybielenom dni, vzduchovkou cieliš na niečo z inventáru kolotočovej strelnice. Zásah. Umelohmotná, červená ruža padá na zem. Výstrel už nepočuť, dávno doznel. Zvuk ale aj napriek tomu stále hľadá to svoje svetlo, nechce iba znieť, chce vyzerať v lepšom svetle. Bol si vtedy ešte mladý. Aj teraz, po rokoch, si si však istý svojím úspechom: Vždy sa ti podarilo, čo si si kedy zaumienil.
Aj teraz máš na sebe oblek dávno vyšlý z módy. Z vnútorného vrecka saka vyber igelitku. Čosi v nej jej dáva tvar a veľkosť približnú drevorubačskej desiate - dvom ovalom hrubého chleba. Hoď tašku do smetia. Spoje hriadeľov koľajníc tlčú do kovových kolies vlaku, odbíjajú neznámu hodinu, minútu. Ešte raz sa pozri do zrkadla, tentoraz sa neusmej a vyjdi von, na tmavú chodbu. V podaktorých kupéčkach sa svieti. Tackavým krokom sa pristavuj pri jednotlivých dverách so sklenenou výplňou, na sekundu pribrzď a bleskovým, koncentrovaným pohľadom kontroluj posádky kupé. V rohu toho štvrtého stoja otvorené noviny, zahaľujú celú postavu, len vykúkajúce prsty krčia okraje plátku s honosným titulom Pravda. Nad ich horným okrajom sa objaví pár nejasných očí. Prejdi pomalou chôdzou ešte niekoľko metrov, vráť sa a zalez do svojho kupé - hneď prvého od toaliet. Seď pri okne a pozoruj zastretú chodbu.
Okolo prejde mrcina muža, nervózne sa obzerá. Na záchode šťukne kľučka. Cestou späť sa ti muž uprene zadíva do očí - vysoký, s tmavoryšavými vlasmi, presne takými, aké vytŕčali spolu s prstami spoza novín v štvrtom kupéčku. Napchá si zelenú igelitovú tašku za nohavice na bruchu a zapne sako.
Otoč sa, Robi; pozri von oknom do rotujúcej tmy, na miznúce elektrické stĺpy. Koľkokrát si sa bál, že sa pri vyskakovaní z vlaku rozčapíš na ich betónovom steble. Seď v kupé sám. Tmavoryšavý dlháň sa s námahou prediera cez tlsté brušisko okoloidúceho.

Robi, ideš si krk vykrútiť: Obzeraj sa na všetky strany a dvíhaj zrak k stropu velikánskej košickej stanice. Odmalička si sa nevedel nabažiť toho pocitu, toho, ktorý ťa jediný oblápal, zmocňoval sa celého tvojho tela pri návrate domov po prvých stupajách rodnej, zmäknutej hrudy. Stoj uprostred toho mramoru či žuly úplne naľahko; s rukami vo vreckách a s dokonale vyholenou hlavou, v sivom, ošumenom saku, bielej košeli a čiernych nohaviciach, na nohách lesknúce sa gaštanové lakovky. Sako už nie je tým plecnatým, hrdým epitafom ako kedysi. Ako kedy: Pravouhlé rohy s náplecníkmi sa zošuchli po skutočných pleciach a vytvorili takmer hanlivé písmená Z. Spľasnutá igelitová taška je všetko čo máš, nemáš. Dav ťa obtĺka, strká do teba, ľudia sa náhlia na vlak. Prvýkrát sa vraciaš po takom dlhom čase, po večnosti.
- Rýchlik číslo šesťstojeden Ružín z Bratislavy cez Trnavu, Leopoldov, Žilinu a Poprad - Tatry do Košíc práve prišiel k druhému nástupišťu, na koľaj číslo dvanásť, - oznámi po staničnej znelke studený ženský hlas.
Aj ten si celú večnosť nepočul. Vykroč smerom von, východom, ktorý je v skutočnosti vchodom: Ako pre teba, tak pre svet vonku. Ozajstným východom - na druhom konci stanice - prechádza vysoká, tmavá postava s ryšavými vlasmi. Po ľavej strane krátkej chodby stoja dievčatá, ako vymaľované - ponúkajú Strážnu vežu, zadarmo. Viera si žiada svoje a Jahve je skrz očitých svedkov svojej existencie obzvlášť štedrý.
- Tak ako, kšefty idú? - preceď.
Usmej sa na dievčence.
Za tú večnosť sa mesto zmenilo na nepoznanie, na mesto takmer západného typu, o akom kedysi mnohí snívali; snívajú teraz vôbec o niečom? Nová doba, pomysli si. To neznamená dobrá. Bývali sme poctivejší: Poctiví. Ak sa na nás prišlo a bezo zbytku sa nám všetko dokázalo, priznali sme, vyhrali ste, nabudúce bude rada na nás. A potom zas vy. A dookola. A tak dookola. Lebo každý má svoju pravdu. A za lož sa tresce; ani nie tak za lož ako za nefér. Vidíš, teraz je to naopak, hoci nie tak celkom - negované, vyvrátené sú len princípy, ktoré zavadzali. Beztrestné hriechy. Napokon - načo vôbec sa dnes ešte hreší?
Park pred stanicou, ako aj celé jej okolie je zasypané stovkami vrán a postávajúcimi, sediacimi i ležiacimi osobami asketického vzhľadu rôznej farby pleti. Pred vchodom hrajú mladí Cigáni skožápky, škrupinky. Lákajú turistov aj domácich vidinou slušnej výhry, tvária sa, že k sebe nepatria. Uzatvárajú medzi sebou stávky a zakaždým vyhrajú. Ak im niekto z prizerajúcich sa ziskuchtivcov na toto divadlo skočí a staví na jeden z umelohmotných pohárov, zomknú sa ako železná obruč, že dotyčný nevidí nič, ani vlastnú nohu, ktorou prezieravo stúpil na pohár ukrývajúci žltú, penovú loptičku. Keď sa dav rozstúpi, je lopta, prirodzene, v celkom inom pohári a päťstokorunáčka oklamaného taktiež mení miesto prechodného pobytu. V prípade odmietnutia porazeného, a porazeným je vždy len okoloidúca prostoduchosť, by sa mohlo stať, že bydlisko zmení celá peňaženka a dotyčný sa ešte na dôvažok nešťastnou náhodou potkne a zlomí si dolnú čeľusť o obrubník . Všetci by to dosvedčili. Aj ty - Robi Kuchta - šiň si to ležérnym krokom okolo stanovišťa taxíkov štrekou do centra Starého mesta. Mimovoľne, slepým kútikom oka zaregistruj stojacu škodovku stodvadsiatku žltej farby. V momente, keď na ňu uprieš celý svoj pohľad, sú už dvere na nej otvorené, tesne vedľa teba, s voľným predným miestom pre spolujazdca. Zvnútra sa vyvalí nervózna punková hudba a kúdol cigaretového dymu. Zastaň. Mierne skloň hlavu, aby si lepšie videl.
- Nastúp si, - ozve sa z auta: Poručík Lučkay.
. . .
. .
.