Ampír
úryvok č.1

.
. .
. . .
»Poď na moju rodnú hruď,« poviem do prázdneho zrkadla, doširoka roztvorím náruč a objímem sa. Budem stáť v decembrom vychladenej kúpeľni, pred zrkadlom bude moja tvár a nad umývadlom jeho ruky. Siahnu do toaletnej skrinky po žiletku. Lenže ruky Valtera Egona budú mať brata, hoci ani ten s tým nebude súhlasiť: podrezať tepny bratovi. Vysypem jeho rukami na stôl celú lekárničku, vytlačím z obalov pilule jeho rukami. Penicilín skryjem do skrine, medzi nohavice, jeho rukami. Nie, mojimi. Aj ja budem mať alergiu na penicilín. Mojimi: ja nebudem mať súrodenca. Budem musieť zavolať niekomu, koho by som poprosil o službičku Valterovho brata.

(»Dnes sme to trochu prehnali, čo?«
»Naopak. Včera to bolo čajové.«
Zľahučka budeme prestupovať červeným snehom. Do hlavy mi s jeho živou, dyňovou vôňou bude stúpať triezvosť.
»A čo keď nás chytia?«
»Kto?«
»Všetci. Fízli a tak.«
»Oni pre nás nejestvujú. My nemôžeme strácať čas takýmito malichernosťami, sami by sme potom vykonali len mizivú robotu.«
»A čo syfák?«
»Čo čo?«
»Aids, syfilis.«
»Aids?: korenie.«
V sýtych, olovených nociach prejdeme mestom.
»Uvidíš, že si zimu obľúbiš, zamiluješ sa do nej. Daj na moje slová. Ale kým sa tak stane, teplejšie sa obleč. Mňa hreje láska.«
Budeme mať spoločného otca, obaja budeme dvakrát narodený. Druhý raz, keď nás Diabol vyslobodí z rúk našich pomätených otcov, ktorí nás na príkaz svojich jedinečných bohov budú chcieť - a podľa vlastných popletených, zauzlených jazykov dokonca aj musieť - obetovať. Pokúsia sa o to len raz, no my im už viac nebudeme môcť veriť, stratíme svojich otcov, ktorí nám dali život len do spoluvlastníctva. Boh bude nemenný. Adoptuje si nás Diabol.
Valter Egon bude ksicht, bude tvár z obrazovky zrkadla; bude aj čas niekde v hmlách za hranicami tohto príbehu, keď si zahrá Ladislava Chudíka v úlohe kráľa v televíznej rozprávke Zlatná krajina.
To si budem pamätať: pri náhodnom, ozaj ľahostajnom sledovaní šalátového televízneho seriálu si odrazu, ale prísne uvedomím, že moje miesto je mimo. Pohladiť, poprevracať cudzie a držať sa v tieni. Nečakať nikoho, iba sa odzdraviť, pomyslieť si čosi nie práve najslušnejšie a pýtať sa na nepresný čas ľudí, ktorí sa len odbehli skryť, uchýliť, kým nečas osudu vyprší; budem tam stáť, komentovať veci navôkol a vôbec nečakať Valtera Egona a jeho oslovenie, na ktoré dám odpoveď - prvú v mojom živote. Predá môj televízor aj so seriálmi; sami sa staneme hlavnými hrdinami vo vedľajších úlohách. Aj preto budem navždy dieťa: nikdy nič nebudem mať, nič mi nebude nikdy patriť, nič nebude moje.
. . .
. .
.

.
. .
. . .
Konečne si vyberiem, a pôjdem rovno. Vstúpim odrazu do svojho odrazu v zrkadle, vstúpim do seba, konečne, konečne budem sám, budem sám sebou, lebo budem odrážať sám seba, budem sa odrážať v sebe, iba ja budem svojim obrazom. Celý život som predsa chcel byť vo forme - jednotvárny, pevný, nešialivý. Zvonka bezdomovec, keď domov nosím vnútri. Nebudem si viac musieť pozerať do očí. Nenápadne sa vyplačem: dovnútra. Bude sa plížiť ráno, tabletky budú, dúfam, účinkovať. Bude mi smutno za týmto svetom.

(Valter Egon bude mať nohy do o, často bude sedávať na koni. Bude sedieť nahý na bielom, čiernymi hviezdami pofŕkanom, vzopätom koni, v očiach bude mať skúmavý, temnozrivý pohľad. S rukou na srdci, pod kožou na ľavej strane hrudníka, v čistej, nečervenej rane. Aj ja budem chcieť do sedla.
»Prečo to všetko?«
»Ty pochybuješ?«
»Len sa pýtam.«
»Prečo sa pýtaš?«
Bude o mne vedieť všetko. Nezatajím pred ním ani dych.
»Tak sa drž. Toto je tvoja premiéra. Tlieskať ti budú až dolámané krídla anjelov. Ale ver mi, bude to stáť za to, lebo ťa to bude stáť seba, teba, lebo všetko niečo stojí, okrem toho, čo nestojí za nič. Len teraz načneš život, lebo začneš smrť.«
. . .
. .
.