Lukulské hody
úryvok

.
. .
. . .
. . . . Baba Margit, stará panna, dedova sesternica z otcovej strany, ale inak pre všetkých krstná mama, sedí v spálni, na stoličke, jednou nohou v truhle. Deti sa snažia babku uložiť, pokúšajú sa jej do hrobu dostať aj druhú nohu. Nejde to. Krstná mama má svalstvo, šľachy, kĺbne spojenie, väzivo a všetko, čo k takej nohe patrí, stuhnuté. Najstarší, najrozumnejší Peťo si vyhrnie rukávy, žilnatými rukami začne starej žene masírovať nohu, od stehna ku členku. Pohľad občas ponorí do temravy pod stareninou sedemdesiatousiedmou čipkovanou sukňou. Krstná mama sa smeje.
„Ešte krát,“ otrčí zaťko prázdny pohárik. Vypije a už znova melie naplno. Iba čo si medzi rečou sem-tam odpľuje, rovno na dlážku, zbaví ústnu dutinu slinstva, čo mu lepí hubu. Sám sedí v rohu kuchyne a sám sa aj oslovuje, vraví si DJ; dídžej, don chuan alebo dalibor janda, rozpráva o sebe v tretej osobe. Prvé dve si navzájom štrngajú a slopú. Nikto ho tu nepočúva, a už ani ja. Ani ona.
Ujo Charol sa na svoju neter už nepamätá; takto: nikdy ju ne-videl. Preto teraz vidí len ju.
„Pozval by som vás na kávu, slečna,“ kurizuje mladej dáme, „ale kto by chlastal voľáke bahno, keď môžeme ísť rovno do postele.“ Sčasti vlastná krv to vyžaluje mame. Šári néni to podarenému bračekovi vytmaví, v tej tme Charči báči vidí hviezdičky. Zato s dídžejom si Charol rozumie, opití, akoby si navzájom z okna vypadli. Tí vždy boli jedna ruka, držiaca pohárik, inak nič. Kto by sa mocoval so sviňou, obabral sa špinavosťou, na to sú tu starí, tí musia. Zastrelili sviňu v spánku, škoda zbytočného lomozu, zas by sa doterigali všetci susedia, čo by si s plným bachorom odvážili ešte pýtať výslužku. Charolova dobrá vôľa nanajvýš opálila sviňu autogénom, na balkóne, v ostatnom si museli vystačiť sami. Charol je tu kvôli inému, chcel to vidieť - ich a ju; ako sa vysporiadajú so sviňou. Svine.
Vyvesili sviňu za nohy na balkóne, motorovou pílou rozdelili od rozkroku telo na dve časti. Pravá polovica ešte stále odpočíva v pokoji na gauči, kým zaťko si musel ustlať vedľa na zemi, ustatý. Ustatý z cesty. O chvíľu už chrápe, krochká aj za mŕtvu polovičku nad sebou. Zabáva deti tým, že im dovoľuje spúšťať pľuvance do polootvorených úst. V izbe sa musí vyvetrať.
V predsieni teta Eta hreší svojho vyziabnutého manžela. Rodina im dá pokoj, nech si to vyriešia medzi sebou, hoci nie je čo riešiť. Ferko dnes urobil kus špinavej práce, za celú rodinu, akurát sa doobúval, za dverami ho čakajú kumpáni, kurvy, aj tu ho vysnorili, iste pôjdu do Rumunskej na panáka.
„Môžeš ísť! Môžeš ísť naozaj kam len chceš!“ rezignuje napodiv rozhorúčená Eta s blonďavým melírom, končí, aj keď vlastne ešte ani nezačala. Ferko jej nedá šancu, ani pusu, vie, že by ho odstrčila alebo inak priviedla na posmech, ani nijak inak sa ju nesnaží si udobriť, naopak, poopraví ju, aby ešte hodil polienko pod kotol jej vriaceho hnevu.
„Lepší efekt by malo: kam len nechceš!“ pomáha si ujo Ferko ukazovákom v nevinne rozhodených rukách. „Ten zápor by dal významovej stránke vety extrémne hodnoty.“ Uškrnie sa a už ho niet.
Eta hľadí ako krava na staré vráta na zabuchnuté rodičovské dvere. Hlavou jej prebleskne niekoľko sto receptov na dokonalú vraždu a na domácu huspeninu; potiahne nosom ostrú vôňu majoránky a nechá sa ňou ako Ariadninou niťou zavliecť okolo veľkého žeravého kotla a kusov nespracovaného mäsa do labyrintu kuchyne. Cestou si pripomenie, že dala prať, aby nezabudla, koľko pekných šiat tá prasa zasvinila, večer ich bude musieť vyvešať na uvoľnený balkón.
. . .
. .
.