Cifra, povedal som jej
úryvok č.1

„Sú v živote situácie, keď sa človek na záchode
schválne nezamkne, ale pridŕža zospodu kľučku.“
Tchor Björnson, 17.11.1989, železničná stanica Praha–Holešovice

Jó reggelt kivánok! „No toto, zase?“ nedalo mi, aby som nepovedal. Zas to nové, darčekovo balené ráno – opäť je všetko, čo som doteraz prežíval naveky stratené.
Jeden variant znie, že som plakal; áno – utieram si vlhké viečka. A ani neviem, čo sa mi snívalo. Nebola tam tá? Ani tá, čo som..? Nie, nebola – to by som si ju určite pamätal. Tak teda ktorá?
Á, nič to, spomeniem si počas dňa. Niekoho som bil
Hej, otca.
Domárie, spal som skoro štrnásť hodín a nechce sa mi vstať! To si ale uvedomím až pri pohľade na budík. Zas mu stojí. Veľká ručička. V noci som sa budil, že vstanem a niečo porobím, niečo užitočné, čo už len užitočné sa dá spraviť! Ale nie; radšej som sa nudil a čakal, kým príde opätovný stav snenia. Musím toto, musím hento, ale čo keď ležím v posteli, telo ochabnuté, mozog mäkký ako rozvarená handra, nič sa človeku nechce. Očakáva od telesnej schránky, že po takom výdatnom, dlhom spánku príde predpokladaný stav pasivity, nečinne sa stavajúcej aj k spánku a záhaľke a v nej zárodok vytúženej akcie, protipólu nudy od nudy. Kdeže. Počkám až kým zazvoní budík. Aspoň som včera skoro celý deň prespal a ušetril jedlo, či cigarety a zážitky. Bude viac na zajtra: závidím síce tomu, kto sa mohol opiť aj včera, ale čo už. Teraz. Rozmýšľam na rozhraní noci a dňa. O tom nerozhodujú hodiny, mám svoj vlastný, vnútorný stroj času a deň sa začne vtedy kedy ja chcem, noc tiež. To zas bude rečí: „Ady včera nebol v krčme, kde asi tak mohol byť?“
Ako aj vtedy – Charči sa na mňa pýtal Kedveša, okolo pol-noci, v Prítmí. Poťukal si na ciferník hodiniek a začudoval sa: „Je štvrť na jednu, už by tu dobrú polhodinku mal byť!“
Ako na smeny. Vyhovoril som sa, že vraj som bol na krstinách. A bolo tam lepšie ako v Prítmí! Neverili – kto by chodil na krstiny uprostred týždňa. A kto to krstil? Voda. Voda ešte žije? Žije. A krstí.
Cŕŕ!! Tak dobre teda, nech je po vašom! Vstávam.
. . .
. .
.