Plač po smiechu alebo smiech po plači (celá poviedka)
strana 1/2

To je otázka!
To je otázka?
Antonovi Hlupanovi, Rumunovi, je to jedno. Alebo ako sám častejšie vravieva - pätnásť. Na poradí nezáleží; ak by sa však mal ohliadať na strašiaka tiesne časovej slučky, najradšej by si vybral smiech cez slzy, tak by naraz zabil dve muchy jednou ranou, prípadne by sa po čase, tak drahocennom čase, mohol k jednej z nich - k tej živšej - vrátiť a doraziť ju. Veru. Každý máme svoje muchy. Aj Anton Hlupan, Rumun. Odkedy mu uleteli včely, má len tie svoje muchy. Mäsiarky riadne.
Anton Hlupan, Rumun, by to teda najnajradšej odbavil ukňučaným rehotom, ale keďže je ponuka formulovaná práve takto, musí si, hoci mimovoľky, zvoliť prvý chod dnešnej spomienkovej večere. Takéto poňatie už Antona Hlupana, Rumuna, nenechá ľahostajným: hlavné jedlo bude - smiech a po ňom dlžizný, mazľavý plač ako sladký zákusok. Nakoniec, je to naozaj jedno - najprv práca, potom pláca či naopak - rozdiel v jedinej hláske nemôže byť smerodajný. Zvlhčí si pery jednu druhou. Pretiahne zmeravený jazyk. Luskne prstami.
"Plač!" povie dvojník Antona Hlupana, Rumuna, svojmu dišputantovi a strelí mu dve poza uši, zľava aj sprava.
Chlap, nenápadne sa ponášajúci na Antonovho Hlupanovho, Rumunovho, trojníka, sa bezprostredne rozplače. Obe karikatúry Antona Hlupana, Rumuna, vo vykmásaných, starých oblekoch sa tu odkiaľsi znenazdajky vzali priamo na doskách, ktoré zaznamenávajú svet alebo - ak chcem - na koberci v Antonovej Hlupanovej, Rumunovej, pracovni.
Anton Hlupan, Rumun, sa zasvätene usmeje v našpúlených perách. Vie o čo ide. O čo zatiaľ len kráča, kým sa celé nerozbehne.
"Plač po smiechu!" doplní sa dvojník.
Trojník sa na okamih a ústamyk zarazí, ale hneď si aj rukávom narýchlo utrie slzy, vydýchne si, rozosmeje sa a opäť zaplače.
"Alebo smiech po plači?!" dokončí nerozvité súvetie dvojník, stojaci so založenými rukami chrbtom k svojmu klonu.
Trojník zvážnie: "To je otázka?"
"To je otázka!"
"Riadne blbá," zahuhle trojník a vráti svojmu predobrazu spakruky to, čo inkasoval. "Kto vám ju položil?"
Anton Hlupan, Rumun, sa hlasno rozosmeje. Povzbudí oboch šašov.
"Nejde o to kto a položil, ale skôr ako ju postavil! Ako by ste ju riešili?"
"Ale ide!" Vrazí trojník do dvojníka hlavou z predklonu, do ktorého ho dostala sokova päsť dobre mierená do žalúdka. "Ak by nešlo, tak by o to stálo, a to by bývalo ešte horšie ako by o to len malo ísť!"
Dvojník sa snaží udržať debatu na určitej úrovni: zachytí protivníkovu šiju svojou pravou pazuchou a zviera ju ňou ako kliešťami. "No dobre, povedzme, určití ľudia."
"Na povedzme musia byť najmenej dvaja a ja to teda nepoviem!"
"Ale nehovorte!"
"Nepoviem!"
"Nech je po vašom."
"Po mojom čom?"
"Nenúťte ma to povedať!" pohrozí dvojník a nechtiac tak povolí zovretie. "Totiž: povedal by som, že určití ľudia.."
Trojník sa ľavým lakťom vyslobodí zo škrtiaceho oka diskutérovho podpazušia.
"Akú podmienku má vaše by?" Vystrie sa a so zadosťučinením pozrie na dvojníka, kľačiaceho jedným kolenom na zemi a držiaceho sa oboma rukami za rozkrok.
"Ja vám dám také bi, že z neho dostanete bitku!"Joj," zľakne sa tretí klon pobavene, "len to nie! Bitku som dostal pred dvoma rokmi od bratranca, keď bola tá veľká epidémia, len-len že som sa z toho vylízal, pliaga infekčná, už by som tu medzi vami nebol. Ale to je len medzi nami."" premôže sa trpiaci dvojník a z predposledných síl zatne päste.
"Vy sa zo všetkého vylížete, slizák starý zaslintaný!" zviecha sa zo zeme dvojník. Anton Hlupan, Rumun, sa na stoličke nervózne zamrví.
"Čo sa hneď čertíte, klonlega," ťlapká ho po pleci trojník, "veď ja vás len pomkýnam presnejšie formulovať myšlienky. No tak. Kde ste to skončili? Aha. A aby som nezabudol, čím že to vlastne podmieňujete špecifikáciu tých ľudí?"
Dosť! zakričí Anton Hlupan, Rumun. Všetkého veľa škodí, najmä ak sa človek prejedá. Obaja komedianti v momente stíchnu, len dvojník stihne pozrieť svojmu náprotivku do očí: "Áno, tam som skončil!" ešte pred tým, než obidvaja úplne zmiznú zo scény.
. . .
. .
.