Dramatizované konverzácie v červenom (Prelúdium č.2)
úryvok č.1

.
. .
. . .
-Jožo?
-No?
-No ahoj!
-No čau!
-No čáu!
-No serus!
-Dávno som ťa nepočula!
-Ani ja teba.
-Kokotsky tu počuť, ale nevadí. Telefón keby mi tu zvonil, vôbec nepočuť.
-Tak lebo ho treba nastaviť ná.. vyššiu hlasitosť.
-Nie kvôli tomú.. V obývačke vôbec mi nezvoní.
-Treba ho nastaviť na vyššiu hlasitosť.
-Už je úplne na úplne na maximum, si predstav, a vôbec to nepočuť.
-Zaujímavé.
-Zaujímavé. Zobral si si veci do práce..
-Hm. Zobral.
-Hmm, pekne vyzeráme. Odišiel si bez pozdravu, pekne vyzeráme.
-Spala si ožratá.
-Ahá, no šak jasné. Ponožky smrdiace mi tu vytŕčajú zo skrine..
-Aha.
-Tu sa na mňa usmievajú..
-Môžeš si k nim čuchnúť, voňajú, zlatá moja.
-No jasné, normálne mi tu.. No kedy prídeš?
-Hm. Nikdy.
-Poď už domov, Jožo.
-Kdeže, zlatá moja.
-Póď.
-Ne.
-Prečo ne?
-Už to nemienim ďalej trpieť.
-Nemôžem bez teba byť!
-Ehm, ani ja bez teba, no ale to na veci nič nemení.
-Póď, zlato.
-V žiadnom prípade.
-Prečo?
-Hovorím, už to nemienim ďalej trpieť.
-Ani ja ďalej nemôžem teba trpieť.
-Mhm.
-Póď.
-Nie, nie.
-Nie, teraz vážne rozprávam: Teraz vážne rozprávam.
-Aj ja vážne rozprávam.
-No. A ty prečo nie?
-Mám prácu.
-Akú?
-Cvičím.
-A keď docvičíš?
-Mám ďalšiu prácu.
-Strašne ťa prosím, prídi.
-Hm.
. . .
. .
.