Melancholerik (celá poviedka)
strana 1/2

Sú veci medzi nebom a zemou: ľudia.
Serjoža sa chystá na diskotéku. Ešte má čas. Je len päť hodín aj niečo minút a autobusom sú to do Domu pionierov sotva tri zastávky. Serjoža si napľuje do dlaní. Nasliní si blonďavú ofinu a vymodeluje z nej tenký prúžok, ktorý si nalepí na čelo. Účes je podstatný; zafixuje vlasy montérkovou šiltovkou z benzínpumpy, na červenobiele pásikavé tričko pripne odznak: Da! Plátenými kopačkami s dvojcentimetrovými štupľami zbrúsi schodisko a vybehne von na ulicu.
Ryšavé slnko zahrieva studenú jarnú oblohu. Na chodníku pred domom je rušno. Omašľované dievčiská sa len tak mihajú vo zvýšenom príkone švihadiel, jak keby v televízore preskakoval obraz. Serjoža žmurká, utrie si zarosené čelo. Čakajú ho o šiestej. Dvojplatničkový varič zovrie pevne pod pazuchou, šilt si strhne do tváre. Vydraté menčestrové nohavice mu zvonia nad členkami. Hodí si pod nohy drevený skejt a už fičí k autobusu. Sergej Syrozvratkin je disdžokej.
V autobuse si ľudia udržiavajú odstup. Premeriavajú si Serjožu, minimálne dvojakým metrom, od hlavy k pätám. Serjoža o tom vie, hľadí meravo cez okno, akoby ho niečo vonku nezaujímalo. Prežúva paradajkovú žuvačku, v odraze skla si počíta pehy. Nemá rád popularitu, preto sa necíti v autobuse najlepšie. Ešte pevnejšie zovrie dvojplatničku so skejtom v rukách a vydýchne si. Konečne: zastávka Triedneho odporu. Vystupuje.
Pred Pionierákom nestojí zatiaľ ešte nikto, asi až tak o hodinu, Serjoža sa nemá cez koho predierať. Lakťom pichne pod rebrá aspoň vrátnika. Vrátnik sa odzdraví. Serjoža sa ani neobzrie. Prejde temnou sálou, nad ktorou ako tajomná luna drieme obrovská, lesklá guľa, polepená črepmi z pivových fliaš, malinoviek a vreckových zrkadielok. Serjoža sa na ňu zakaždým nevie vynadívať. Koľko zázraku v takej nenápadnej vecičke.
Ale koľko sa s Geňom na nej nadreli. Pozbíjali dokopy kusy polystyrénu, nastokli na tyč s modelárskym motorčekom. Keď guľu prvýkrát inštalovali, bolo vypredané. Odvtedy je nátresk stále. Pionierky vyvádzajú jak malé, celkom maličičké - tlieskajú, chytajú medzi dlane svetelné prasiatka, čo odskakujú z gule a prechádzajú ich kvitnúcim telom. Bez dovolenia sa dostávajú na kožu, dnu do farebnej duše. Sergej s Jevgenijom Ogeninom na to hľadia so zadosťučinením - to je ich práca, nechali v nej kus dotyku. Sami preto teraz láskajú poskakujúce, plniace sa prsníky a obtáčajú sa okolo bradaviek; okolo gombíkov, ktorými sa zažína láska. Nežne hladia dievčence v neopálenom rozkroku, že to ani samé necítia, očami hrajú na čistej durovej klaviatúre ich zubov. Veru, čo všetko vie taký stroposkop.
Serjoža sa pustí na skejte až k pódiu, vyskočí hore a vyloží na pult dvojplatničku, zapojí ju do zásuvky. Vytiahne si nohavice až k rebrám, do skladačky kamennej tváre posadí zrkadlové okuliare. Šilt otočí dozadu. Náznakom pohybov opatrne poskakuje dlaňou po povrchu variča: mixuje. V tom najlepšom prichádza Geňo; ťapnú si. Geňo si najprv iba z diaľky nedôverčivo obzerá nový stroj, mlčí. Položí na jednu platničku ukazovák s prostredníkom a spýta sa o čo ide. Serjoža rád vysvetlí. Ukáže všetky funkcie mašiny. Predvedie aj malé, červené svetielko, signalizujúce, že je stroj v prevádzke. Hovorí pomaly a zreteľne, snaží sa tvoriť najmä holé vety. Geňo prikyvuje. Rozumie. Čím väčší stupeň sa navolí - od jedna do desať - tým rýchlejšie sa krúti platňa, aj rytmus je rýchlejší. Každá z platničiek má samostatné ovládanie: to nemá každý stroj. A ani ihlu netreba, hrá to samo.
Nechajú mašinu zapnutú, nech sa nahreje. Geňo zaloví vo veľkej koženkovej brašni a vyloží na stôl hŕby vinylov, tak ako sa dohodli. Od modrých, priehľadných singlov z časopisu Kalabok až po dlhohrajúce nosiče v pestrofarebných kartónových obaloch. A tiež kopu pások do kotúčáku. Obaja sa cez plece pozdravia prichádzajúcim osvetľovačom a poriadkovým silám. Aj oni pochvália novučičký aparát. Serjoža vysvetľuje odznova. Ochrancovia poriadku sú ale hlúpejší: škrabú sa vo vlasoch. Pridá sa teda aj Geňo. Spoločnými silami donútia gorily, aby sa dali na odchod.
Kým je čas, Serjoža si vybalí olovrant, ponúkne Geňa. Geňo neodmietne, hoci má v taške svoj. Sedia rozvalení, trúsia blbé reči a chleba s osoleným maslom. Plnými ústami sa dohadujú na programe večera: do deviatej bude hrať Geňo na kotúčovom magneťáku, potom nastúpi Serjoža so svojou peckou. Do jedenástej nech je Pionierák prázdny. Oblížu si prsty a narýchlo spravia saundček - zvukovú skúšku kotúčáku.
Vo vnútri sa začínajú pozvoľna zhromažďovať prví taneční nadšenci. Geňo zahajuje pánsku volenku. Hudbu púšťa sprvoti potichu. Keď je už ľudí v sále viac, skrúti volume nadoraz, že sám nepočuje vlastné myšlienky, cíti iba tep. Osvetľovači sa potia. Zo svetelných rámp pri strope miestnosti, kde sedia a chaoticky metajú reflektormi, dopadajú na ľudí dole kvapky slaného dažďa. Im to ale nevadí - voda sa voľným pádom schladí a spôsobuje príjemné osvieženie. Mládež je vo vare. Na večerné námestie pred Domom pionierov sa cez škáry dvier a okien diskotéky ukradomky plazí ťažká para. Rosí pochrómované kostry odstavených eremixiek a malokubatúrnych motoriek.
. . .
. .
.