A čo keď sa na mňa niekto díva
úryvok č.1

Svitá. Slnko celé žeravé a červené od zimy vychádza spoza sídliska na druhom brehu rieky. Tiene vstávajú zo studenej zeme, tma roztrhaná na mraky. Mŕtva voda sa chvíľu trbliece ako tekutá láva, ako teplá krv, čo tečie z cudzieho.
Lučkay sa ani nehne. Spí oblečený na poloprázdnej manželskej posteli pod oknom. V rifliach, topánkach a v dopoly rozopnutej košeli. Aj si ju najprv chcel zvliecť ako starú, prepotenú kožu, keby mu napuchnutá hlava nezavadzala. Tak sa zvalil a už aj bol mŕtvy. Ale neskôr sa i tak prebral či čo, či jak nazvať ten stav, v bezvedomí si rozopol košeľu a hodil ju na dlážku. Spí iba v dierkovanom tielku; to preto mu je nadránom zima, že sa až preberie. Chytí sa za rozkrok, vydýchne si. Zapáli na nočnom stolíku lampu, žiarovkou namieri do očí: Zvyk. V škárach medzi viečkami sa ako v dvoch živých jazvách pohnú oči. Lučkay si zapáli, niekoľkými dlhými ťahmi vydýcha narýchlo celú cigaretu a spí ďalej. Iba jeho priškrtené plyny pichajú do ticha ako potláčaný smiech. Prišiel zrobený, teda unudený v noci domov, teda do podnájmu, sadol si na gauč, nalial si, potom si nalial ešte raz a potom ho chytila chuť, že už ani nevstal. Až predobedom, celý dolámaný. Akoby sa vyspal v člne. To bolo jeho synonymum.
Vyhrnul si nohavice, zapol gombík a odšúchal sa do kúpeľne. Zas netiekla teplá. Zapičoval. Napustil si do úst ľadovú vodu; počkal, kým sa mu v hube trocha ohreje. Vytlačil porciu zubnej pasty na kefku a omočil ju pod slabým prúdom tečúcej vody. Keby mu neštrajkoval žalúdok, vypláchol by si ústa buď teplou kávou alebo čajom. Z plných pľúc sa rozkašľal, až ho naplo; vychrchľal do umývadla hrče zeleného hlienu. Ošpliechal si bosú hlavu. Vykefoval zuby. Neleskli sa. Vyceril do zrkadla sklovinu a zavrčal.
V kuchyni si Lučkay zapáli cigaru, trúsi popol, kade chodí, urobí si kávu. Trieska riadom a dupe nohami. Keď v rádiu hrajú Zónu A, čo viac by si mohol priať. Len jedno. Otvorí chladničku, chytí pod krkom sklo. Absolut Peppar. Pobozká pery fľašky a napije sa z jej vnútra. Kávu nechá na inokedy. V kúpeľni si pred zrkadlom vymyslí dnešnú grimasu, prezlečie sa. Na chvíľu si ešte ľahne, v topánkach.
Lučkay leží, fajčí. Kuká jak vyfajčený, kuká: Na okne sedí veľký čierny havran. Sedí, máva krídlami a kuká. Kuká jak Lučkay na havrana.

Na hlavnej bratislavskej vlakovej stanici si vystojí Lučkay šóru pred úschovňou batožiny. Nie dlho; predloží lístok, zaplatí. Bleskovo sa porozhliada, schmatne do rúk tvrdý, čierny kufrík. Úschovné schránky fungujú v Blave len do šiestej rána, aj tento kufrík putoval potom do úschovne, tam ho aj Lučkay celý spotený našiel, tak ho tam teraz už necháva. Pred budovou stanice zastane, porozhliada sa. Prejde pešky niekoľko zastávok autobusu. Zhrbený a skrytý v trištvrťovom kabáte. S hlavou vykrútenou každú chvíľu cez plece.
V parku za Grassalkovičovým palácom si nájde voľnú lavičku, aj si chvíľu postojí, počaká – položí kufor na zem a iba tak fajčí – kým sa nejaká, obsratá holubmi ešte od leta, uvoľní. Poobzerá sa dokola, sadne si. Otvorí zakódovanú kožu na kolenách ako prenosné bábkové divadlo; ruky mu zmiznú vo vnútri. Pohladí dlaňami úhľadne zloženú, objemnú igelitku, ktorá vypĺňa celé vnútro čierneho kufríka. Šetrne rozbalí umelinu, siahne dovnútra, nahmatá. Strčí dnu aj tvár. Na moment. Opäť ponorí pravačku do šumiaceho vreca, pozerá pred seba, vedľa seba, na obe strany. Keď je vzduch čistý, vytiahne z tašky hrubší zväzok bankoviek. Natlačí si hrste farebného papiera náhlivo do vrecák. Do každého niečo. Alebo aj viac. Prikrčený za zátarasou čiernej, rozovrenej batožiny. Keď má ako-tak dosť, kufor zabuchne. Odnesie ho naspäť na stanicu.
Zíde dole do centra. Prechádza popri vykričaných kaviarňach a snobských butikoch, pribrzdí, popozerá, nezabudne sa obzrieť a ide ďalej. Aj si kúpi – napríklad peeling alebo saténový šál. Alebo čo: Keď na to má. Zahne z nevie ktorej ulice na nevie ktorú, ale domy si pamätá, iba názvy sa mu vyhýbajú. Táto cesta vyzerá jak tá doma – tá, tá, a tamtá zas celkom jak tá – no tá; ale ktorá, keď ani doma nepozeral na adresy. A čo? A čo keď? Takými tými drobnými, úzkymi uličkami blúdi roztrúseným mestom. A to teplo: Nezvyk. Leto dávno odletelo, aj jeseni už došli farby, no ľudia na uliciach celkom naľahko, ľahkí a mladí, iba v krátkych tričkách, kým on sa tu skoro plazí a vyplazuje jazyk.
. . .
. .
.
. .
. . .V meste naňho dieťa ukázalo prstom: „Mikuláš!“ Už nebolo tak teplo ako včera: Hmla a mrholenie. Lučkay zastal pri najbližšej výkladnej tabuli, že či to dnes neprehnal. Ale nie – načuchranejšia brada a dlhšia ofina, začesaná nabok, tak čo. Prehŕňal sa v škutách dovtedy, až sa za sklom kaviarne vystavil čašník; preložil si ruky na prsiach a vyhrnul obočie, že čo. Nič: Lučkay sa iba hnusne usmial, plynule sa vyparil.
Plachý, to je to správne slovo. Ale už si stihol vypiť. Teraz sa nemusel hanbiť za tú masku. Smiešnu. Iba čo sa zavše obzrel. A keď sa zdalo, že by chcel bočiť, tak šiel priamo, zdalo sa mu. Čosi mu vravelo, že odbočkami sa nanajvýš iba ak schádza z cesty, celkom dole, na dno, že vedú na vedľajšiu koľaj, ako výhybky, každého druhu. Čosi ako on. Neodbočil, nevyhol sa masívnej výkladnej skrini, prežiarenej kopou pestrofarebných televízorov, ich svetlo chniapalo hlboko do šeriacej sa ulice, nevyhol sa tomu. Tváram na všetkých tých bruchatých aj plochých obrazovkách, tváram z ranného zrkadla, tváram v policajnom pátraní; omnoho mladším, strapatým čiernobielym ksichtom z fotiek z občaňáku, služobného preukazu či skade. Desať televízorov, desať tých istých ksichtov. Lučkay však pozerá iba na dve tváre: Na svoj odraz v skle, na svoju fotku v televízii.